Vchádzam do tmavej šatne, zívam a snažím sa nahmatať vypínač na stene. Zlaknem sa, keď rozospalé oči zaosrím na zástupy postáv, ktoré v šere nepripomínajú nič pozemského. Invázia mimozemšťanov v našej šatni? V momente si uvedomujem, že to sú iba výškové kompenzačné obleky VKK-6 s prilbami ZS na vešiakoch a zapínam svetlo. Nahlas sa zasmejem nad mojou fantáziou. V tom zamnou stojí môj kamarát Pepa a lakám sa druhý krát.

„Dobře jsem slýšel smích? A nelekej se, to jsem přece já, co máš špatné svědomí? Dobré jitro.“ 

„Dobré ráno Pepo,“ sadám si na lavičku a s velavravným úsmevom pozrem na Pepu a mávnem rukou.

„Co s to zas v noci vyvádel co?“ 

Súkam sa do obleku VKK-6 a cítim na sebe Pepov pohlad, že trvá na odpovedi, tak len odvrknem cez rameno strohé: „Nerieš, čo hovorili rozviedčíci a rosničkári?“

Pepo pokrúti hlavou nad mojou snahou zakecať jeho otázku, povzdychne si a hovorí: „Prej se chystá do luftu SR-ka, tak máme být připraveni na signál Jastreb, a že dnes bude hezky.“

Navzájom sme si pomohli nasadiť golier ktorý, je vždy po skončení hotovosti v lete plný potu. Do rúk berieme biele prilby GS-6. Pepo mal ako vždy ešte k svojej výstroji igelitku. Rýchlim krokom sme prešli chodbu s červeným nápisom: „vzdušný prostor ubránime“, vybehli von z budovy a skočili do naštartovaného UAZu, ktorý na nás už netrpezlivo čakal. Začínala nám ďalšia hotovosť, a my sme vedeli, že dnes budeme hrať našu nebezpečnú hru.  
V tu dobu už na Anglickú melancholickú krajinku dopadal rýchlo sa pohybujúci tieň. Tieň čiernej nezamenitelnej siluety na oblohe. Lockheed SR-71 Blackbird práve vyštartoval zo základne Mildenhall. Naberá výšku a kurz nad more, kde ho už čaká strato-tanker KC-135. Habu (druh jedovatej zmije) ako bol prezývaný SR-71 z dielne Skunk Works musel štartovať s minimom paliva aby sa vôbec odlepil od zeme. Preto mu boli nádrže plnené až po štarte vo vzduchu. 
UAZ nás previezol cez pól letiska okolo stojánky, kde akurát technici odkrývali z pod plachiet MiGy-21MF a zastavil až úplne vzadu medzi úlmi ako sa spevnené úkryty slangovo nazývali. Dva z nich boli vyčlenené pre hotovosť. S Pepom sme vystúpili z UAZu a vybrali sme sa každý k svojmu maskovanému úkrytu. V každom sa nachádzal jeden MiG-23MF a dvaja príslušníci pozemného personálu. Blížim sa k železo-betónovým maskáčovým vrátam. Z dialky mi salutujú mechanik a zbrojár. Keď k nim pristúpim bližšie podávajú hlásenia:

„Letoun doplňen palivem, kyslíkem a vzduchem. Má plný palebný prúměr kanonu Gš-23 a na závesnícich podvešeny štyři sřely R-60 a dvě R-23R.“ 

Ozvalo sa stroho úlom. Zasalutoval som im a poprial dobré ráno. Spolu sme si dookola obišli MiG. Pohladom a rukou som prebehol pitotovu trubicu, časti trupu, krídel, výtokovej trysky a podvozku. Všetko bolo ako malo byť, škrabol som podpis do letového denníku a vyliezol do kabiny po červenom rebríku, aby som si nastavil pásy. Vidím Pepu ako sa blíži od vedlajšieho úlu. V ruke má bielu igelitku s logom a nápisom PRIOR s ktorou namňa z dialky máva. V druhej ruke má zapálenú cigaretu. Pozrem do lava a vidím, že MiG už má pripojený elektrický zdroj. Pohotovo hovorím zbrojárovy nech odkryje čočky rakiet, že urobíme preskúšanie striel. Zapínam akumulátor, protivzdušné zbraňové systémy a závesníky. Hneď ako sa rakety „rozkukali“ sa aj zamerali na Pepovu cigaretu čím potvrdili správnu funkčnosť. Vypol som zapnuté prepínače a zbehol po rebriku. 

To už Pepo stojí pred mojím MiGom, pozerá na odkryté čočky R-60 a hovorí: „Tak co je? Jitka udělala sváču i pro tebe. Jdem na to ne?“

„Áno áno ideme len sme ešte preskušovali funkčnosť rakiet na tvoju cigaretu,“ povedal som mu s úsmevom a plácol ho po chrbte.

Pepo spustí hurónsky smiech na celý areál: „Ty seš ale vúl, to snad neni možný. Tak ja ti nesu sváču, a ty namne mířiš raketama?“

Všetko sme mali nastavené a do doby kým sa priblíži SR-ka nám ostáva ešte čas. Odobrali sme sa do neďalekého, malého domčeku s kachlami, s postelou, stolom, stoličkami, televízorom a odposluchom rádiovej korešpondencie. Začína letový deň takže v odposluchu je počuť žiadosti o nahodenie motora a rolovanie na štart. Sadáme si k stolu a Pepo hneď vyberá obsah igelitky na stôl. Udivene naňho pozerám a nechápem ako sa to tam všetko zmestilo. Má tam dokonca aj termosku s čajom, ktorý mi hneď nalieva. Pepova žena Jitka robí výborné raňajky. Citelne sú robené s láskou. S plnými ústami pozerám na Pepu ako mi rozpráva o výlete, na ktorom bol cez vikend so svojou rodinkou. Vraciam sa v spomienkach späť a vidím posedenia u Pepu na terase. S nepravidelnou pravidelnosťou chodím k nemu na barák. Jeho rodinka si ma oblúbila tak, že ma už berú ako člena rodiny, a to ani neviem prečo. S Pepom sme si blízky keďže od preškolenia na MiGy-23 vo Frunze trávime spolu ešte viac času ako predtým. Na preškolenie sme boli vybraní z množstva pilotov MiGu-21 medzi prvými. A tak sme sa stali elitou letectva, na ktorú je vyvíjaný enormný tlak. Patríme do skupiny skúsených pilotov a letovodov, ktorí sú školení na útok z prednej polosféry proti vysoko a rýchlo letiacemu protivníkovi v prevýšení. Taktiku takého nového útoku sme boli cvičiť nad Kaspickým morom. Strielalo sa ostrými raketami proti rádiovo riadeným cielom s prevýšením 4000 metrov. Ciele padali jedna radosť. Pepo mi nalieva ďalšiu šálku čaju. Do mojich spomienok húkla zachrípnutá siréna a z reproduktoru sa ozval príkaz: „Do jedničky a start!“ Všetko nechávame tak. To sme neboli ani v polke raňajok a vybiehame smerom k úlom. Ešte počujem s plnými ústami nadávajúceho Pepu. 

SR-kato brala tento krát hornou trasou. Jeden z jej mnohých špionážnych letov. Právesa nachádzala nad Severným morom vo výške 24 000 metrov. Chystala sa preniknúťdo vzdušného priestoru Západného Nemecka a točiť doprava k Východo Nemeckejštátnej hranici. Tým aktivovala pohotovostný systém, ktorý prešiel z druhéhostupňa do prvého. Rakeťákom s protivzdušnými komplexami S-75 Volchov a S-200Vega bol vyhlásený signál "Lýkovec". SR-ka mala za úlohu fotiť všetko čo sanachádzalo za Východo-Nemeckou hranicou. Väčšinou ju najviac zaujmali palebné postaveniaprotivzdušných rakiet a ďalšia vojenská aktivita Waršavského paktu. Po SR-keprelietal nad danou oblasťou aj satelit, ktorý nasledne fotil odmaskovanéprotivzdušné rakety, a ich reakčnú dobu na prelet SRky. Lenže nielenČeskoslovenská protivzdušná obrana je uvedená do vyššej bojovej pohotovosti, ale ajSovietské jednotky dislokované vo Východnom Nemecku sú už v pozore. Na vojenskomletisku Finow-Eberswalde (znak Žitnaja) neďaleko Berlína je už na vzletovej a pristávacej dráhepripravený uvítací výbor pre SR-ku. Bol to MiG-25PD kódové označenie Fantomas šedej farby s čiernym čumákom, s velkou červenou "45" pod kabínou, ešte väčšou červenou hviezdou na smerovom kormidle a obrovskou podtrupovou prídavnou nádržou na 5300 litrov paliva. Ticho Berlínskeho predmestia prerušilo burácanie štartujúceho MiGu-25PD doprevádzané efektnými plameňmi z výtokových trysiek dvoch mohutných motorov. Fantomas mal za úlohu kopírovať let SR-ky spoza Výchdo-Nemeckej a následne aj Československej hranice. Bol to súbežný let pričom medzi nimi bola hranica. SR-ka sa s MiGom-25PD nezadržatelne blížili k Československejštátnej hranici.

Nemám z toho dobrý pocit, ale na pocity není čas. V úly mi technik pomáha zaistiť prilbu na golier. Naťahujem si na ruky čierne kožené rukavice. Znova leziem po rebríku, sadám si do tyrkysovej kabiny MiGu a hadica na prívod kyslíku sa mi plete pod ruky. Zasúvam ju do protikusu v katapultovacej sedačke KM-1M, taktiež tam zapájam hadice obleku VKK-6 a pripútavam sa. Zapájam si prilbu na palubnú radiostanicu a zatváram štít prilby. Technik zatial vyberá zaisťovacie kolíky zo sedačky a komunikačný kabel. Začínam predštartovú procedúru zapínam spínače nutné k nahodeniu motora. Skúšam radiové spojenie s vežou. Z rádia sa ozve hlas riadiaceho lietania (RL).

„389, ja Topaz začnete spouštet!“

Odpovedám: „Topaz ja 389, spúšťam.“

Zatváram prekryt kabiny. Mechanik odnáša rebrík, kryty vstupov vzduchu a kryt vytokovej trysky preč. Palcom hore mi dáva pokyn, že môžem začať spúšťať motor. Posúvam páku ovladania otáčok motoru do polohy volnobeh a mačkám tlačítko štartu. Z výfuku turboštartéra TS-11 vyšlahol malý plamienok, a motor R-29B-300 sa začal roztáčať. Úlom sa ozýva hvizd ktorý mení tóninu s rastúcimi otáčkami motoru. Sledujem kontrolku tlaku oleja či zhasne do časového limitu. Zhasla a ja očami prebieham po ukazateloch tlakov a teplôt. Otačky po samovolnom stúpaní klesnú a ustália sa. Všetky hodnoty v norme. Zbrojár a mechanik vyberajú zaisťovadla z rakiet a prídavnej nádrže, odpájú elektrický zdroj a odkrytujú prisávacie dvierka. Následne mechanik odstráni kliny spod kolies hlavného podvozku a odpadovú nádobku z výtokovej trysky. Dávam znamenie technikovy že je všetko v poriadku. RL žiadam o povolenie rolovať na štart:

„389, Topaz povolte pochádzanie k čiare štartu.“

„389, tady Topaz povoluji.“

Posúvam páku ovladania motoru na 70% ťahu. MiG sa predklonil. Púšťam brzdu, vyrážam z úlu a uberám plyn. Zapínam brzdu predného podvozku, pozičné a pristávacie svetlá. Rýchlosťou 30 km/h míňam Pepov úl. Sedí pripútaný v kabine svojej dvadsaťtrojky, čaká na povolenie spúšťať. Je v pohotovosti štartovať zamnou, keby bolo treba. Na pochádzacej dráhe stojí perzonál ILS. Len pri nich pribrzdím ale nezastavujem. Posledná vizuálna kontrola pred štartom. Mením geometriu krídla na 16°. Volám RL. 

„Topaz, 389 povolte vjazd na vzletovú dráhu.“ 

„Já Topaz, 389 vzlet povoluji, vítr z leva 4 metry.“

„Ja 389, rozumiem.“

Vchádzam na dráhu, vyšlápnem lavý pedál a otáčam do smeru vzletu. Zastavujem na začiatku dráhy. Vysúvam klapky do polohy vzlet, s nimi sa automaticky sklopí aj nábežná hrana krídla, predná podvozková noha sa prepne do režimu malej výchylky, a okamžite zapínam maximalny forsážny režim. Z výtokovej trysky, ktorá automaticky mení svoj priemer vyšlahne 5 metrový plameň v tvare kužela doprevádzaný burácaním ako keď sa trhá vzduch. V tomto momente motoru vzduch nasávaný vstupmi vzduchu nestačí, a preto sa vplyvom podtlaku otvoria prisávacie dvierka za trupovým číslom. MiG sa znova predkláňa, púšťam brzdu a vyráža vpred. Letmý pohlad na hodinky. Od momentu kedy som sa pripútal do KM-1M ubehli 3minúty a 46sekúnd takže som sa zmestil do limitu 4 minuty. Akcelerácia ma vtláča do sedadla. Periferným videním si všímam rýchlo sa mihajúce letisko. Na rýchlomery je hodnota 200km/h a rýchlo rastie. Priťahujem riadiacu páku k sebe. Pri 17tej sekunde od pustenia brzdy pri 280km/h sa lahko odlepujeme od betónu dráhy. Rýchlosť a výška rýchlo rastie. Zaťahujem podvozok. Zaroveň sa zatvara vstup vzduchu a výfuk turboštartéra TS-11. Pritom sa automaticky vysúva kýl. Po jeho vysunutí je smerové riadenie stabilnejšie. Riadenie musím pritiahnuť do ešte väčšieho stúpania aby nebola prekročená predpísaná bezpečná rýchlosť pre klapky. Zaťahujem klapky, pristávacie svetlomety a vyvažujem. Venujem krátky pohlad do periskopu v ktorom sa rýchlo vzďaluje letisko. Mením geometriu krídla na 45° a opäť vyvažujem. Zachrapčí mi v slúchadlách a ozve sa strohý hlas RL. 

„Tři-osum-devítko, tady Topaz, úkol přepad vysoko a rychle letíciho cíle, toč do zóny na kurs 45°, stoupej balkon 160.“

Potvrdzujem: „Já 389, točím do zóny na kurz 45°, stúpam balkon 160.“

Naťahujem 23ku do stúpavej zatáčky cez menšiu oblačnosť. Na koncoch krídel sa objavia kondenzačné sledy a cítim preťaženie 4g. Ochotne aj napriek stúpaniu zrýchluje, a za 80 sekúnd sme 16 000 metrov vysoko. Zrovnávam horizont, mením geometriu krídla na 72° a vyvažujem. Rozhliadnem sa okolo seba. Už sme s MiGom súčasť ešte pred chvílou modrej oblohy, ktorá ma vždy fascinovala. Teraz je už však tmavá. Slnko je ostré sťahujem si na oči tmavú clonu. Za sklom prekrytu kabiny je teplota cca -50°C. Obrovský rozdiel teplôt vonkajšieho vzduchu a výtokových plynov vytvára pár metrov za MiGom efektnú bielu stopu. Musím sa prestať kochať. Treba zas a znovu preletieť pohladom prístrojovú dosku. Od RL ma preberá letovod a hneď mi dáva hodnoty kurzov, výšok a rýchlostí ciela. A zrazu padne to zaklínadlo:

„389, tady Topaz, toč doleva kurs 280°, proveď rozhon na dva Machy, výskok na balkon 200, cíl v rakurzu, dálka 90.“

Potvrdzujem: „389.“

Podtláčam mierne do klesania a následne priťahujem riadenie do lavej stúpavej zatáčky. Začína sa naša nebezpečná hra. SR-ka sa pozdĺž Východo-Nemeckej hranice priblížila k Československej štátnej hranici, a urobila pred ňou zatáčku doprava. Takže teraz doslova líže našu hranicu a fotí naše územie. 
Na machmetry sa ručička priblížila k dvojke. Letím dva krát rýchlejšie ako zvuk.Hlavou mi prebleskla myšlienka, že naša zbližovacia rýchlosť je okolo 4,1 Machu. Radiolokator Sapfir S-23 ukrytý v kužely pred kabinou v prehladovom režime prečesáva ladový vzduch do vzdialenosti 70kilometrov. Hypnotizujem prehladový indikátor v očakávaní že sa mi zobrazí značka ciela a do sluchátok dostanem tón oznamujuci zachvat. Zatial nič. Sklopím oči na budíky a výškomer oznamuje 19 500 metrov a hodnota ešte rastie. Hneď na to venujem ustarostený pohlad ukazovatelu otáčok motoru či nevykazuje známky pumpáže. Posledné čo potrebujem je pumpáž a následné vysadenie motoru. Znova dvíham hlavu, rozhliadam sa a až teraz si všímam, že obloha už úplne stmavla napriek tomu, že večer je ešte daleko. Začína byť vidieť zakryvenie zeme, hviezdy a ostré slnko. Je to nádherný neopísatelný pohlad, ktorý sa naskytne len vyvoleným luďom. Nechávam hviezdy hviezdami s obavou či sa nestávam obeťou prekysličenia organizmu keďže už dlhšiu dobu dýcham čistý kyslík. Naprázdno otváram a zatváram dlaň v päsť aby som sa ujistil, či mi netŕpnu ruky. Všetko je v poriadku, ale pre istotu si dávam pozor na pomalé dýchanie. 

„389, tady Topaz, cíl pokračuje v přímem smeru, drž kurz a výšku dálka 70.“

„389.“

„389, cíl dálka 60.“

„389, rozumiem.“

Zapínam radiolokátor a tepelný zameriavač. Náhle sa mi na indikátore objaví očakávaná značka ciela. Prepínam radar do režimu zamerania. V sluchátkach mojej prilby GS-6 sa rozoznie očakávaný tón zamerania ciela tak zvaný zachvat. Podobný ale menej očakávaný tón sa ozval aj na palube SR-ky, ktorý posádke v oranžových kompenzačných kombinézach oznamoval ožiarenie mojím radarom. Preklápam páčku spúšte aby som bol pripravený reagovať keby mi bol ciel pridelený k zničeniu bude čas na odpálenie salvy dvoch rakiet R-23R iba niekolko málo sekund. Mačkám tlačítko rádiostanice a oznamujem chytenie ciela. Zo zeme sa ale ozve:

„389 přerušit úkol, návrat, v oblasti Fantomas, klesat na balkon 60.“

„389 návrat, balkon 60.“

V tom som uvidel v lavo hore na dialke asi 15 kilometrov kondenzačnú paru vyprodukovanú dvomi mohutnými motormi Pratt & Whitney J58. SR-ka bola dobrých 4000 metrov vyššie a meníla priamy kurz na zatáčku doprava do vnútrozemia Západného Nemecka. 
Uvedomujem si, že zo zeme neprišlo povolenie k strelbe lebo zrejme SR-ka vzdušný priestor nenarušila. Vypol som forsažny režim, stiahol otačky motoru na 20% a následne na volnobeh. Tým sa automacky vysunuli regulačné kliny vo vstupoch vzduchu, ktoré regulujú optimálne prúdenie vzduchu do motoru a zmenil sa priemer výtokovej trysky. Ešte som počkal kým mi klesne rýchlosť. Posledný pohlad na hviezdy otočil som 23-ku na chrbát a pritiahol do klesavej pravej zatáčky. Chcel som čím skôr uvolniť cestu Sovietskému MiGu-25PD, ktorý s odstupom dozeral na let SR-ky až po České Budejovice. Obaja s SR-kou sa blížili k Rakúskej hranici a tak urobili odval (každý na svoju stranu takže SR-ka doprava a Fantomas dolava).Fantomas obletel České Budejovice a zase letel súbežne s hranicou až na sever Výchoného Nemecka.

Môj ne-ekonomický let, ktorý až na pár okamihov prebiehal na forsážnom režime motoru si vyžiadal obrovské množstvo paliva. To sa prejavilo rozsvietením zelených kontroliek na varovnom table „Vyrabotka podvesnyj baka“ vyčerpaná pod trupová nádrž, „Vyrabotka krilevych bakov“ vyčerpanie krídlových nádrží a „1. bak“ vyčerpanie trupovej nádrže číslo jedna. Pomyslel som si to nevadí ešte mi ostávajú ďalšie tri trupové nádrže. Kým mi zrak stihol padnúť na palivomer rozblikalo sa oranžové tlačítko výstražného systému SORC oznamujúce rozsvietenie červeneho nápisu na varovnom table „Ostalos 600l“. Tlačítko SORC som zamáčkol stým, že dobre beriem na vedomie nech ma ďalej neznervózňuje svojím vytrvalým blikaním. V hlave som prepočítaval vzdialenosť k základni vzhladom na moju výšku. Každopadne som si nepripúšťal možnosť že sa SORC znova rozblika stým že by sa rozsvietila ďalšia červená kontrolka „Razchodnyj bak“. Čo by znamenalo následné vysadenie motora a ďalej som v predstavách radšej nepokračoval. Horizont som zrovnal na 6000metroch pri rýchlosti 1100km/h. Krajinka podomnou rýchlo ubiehala skoro tak isto ako rýchlo ubiehali moje myšlienky čo sa práve stalo a akú to bude mať dohru. Ale na siahodlhé myšlienkové pochody není čas takže znova prebehnúť očami prístroje.

„Tři-osum-devítko, tady Topaz, klesej balkon 20.“

„389, klesám balkon 20.“

Rychlosť som nechal padnúť na hodnotu 700km/h, zmenil geometriu krídel zo 72° na 16°, z volnobehu zvýšil otáčky motoru a vyvážil. Zvýšením otáčok sa zasunuli regulačné kliny.  Klesám cez jemný povlak oblačnosti do 2000 metrov. Od letovoda si ma preberá späť RL:

„389, zařaď se do okruhu, přes dálnou na přistání.“

„Ja 389, potvrdzujem.“

Tieto slová som velmi rád počul a vyslovil. Potvrdili mi, že za chvílu budem „doma“. Ubral som otáčky motoru, vysunul brzdiace štíty, klapky do polohy vzlet a prístávacie svetlomety. Vysunutie klapiek doprevádza klesavý efekt ktorý som odstránil zas a znova vyvážením. Klesám do 500 metrov a v dialke už vidím letisko. Otváram si štít prilby. Pred treťou zatáčkou som zasunul brzdiace štíty, pridal otáčky motoru, vysunul klapky do polohy pristátie, podvozok a vyvážil. S vysunutím podvozku sa zasunul kýl a MiG sa výrazne zakolísa. 

„389 mám tri zelené, povolte pristátie cez dialnu.“

„Tři-osum-devítko pokračuj, přistání povoluji, vítr z leva 2metry.“

Zaznelo v mojich sluchátkach. Dorovnal som štvrtú zatáčku. Prebehol očami prístroje. Rýchlosť 400km/h, uberám plyn a pred mojím MiGom sa v dialke rozprestiera biela betónová vzletová a pristávacia dráha. Pristátie pekne natiahnem s využitím rychlosti, 1meter nad dráhou vypúšťam brzdiaci padák a dva obláčiky spálenej gumy a jemne drgnutie signalizuju že sme na zemi. S minimálnym využitím bŕzd prichádzam ku koncu dráhy kde zasúvam pristávacie klapky tým sa predná podvozková noha automaticky prepína do režimu na velké vychylky, mením geometriu krídel na 72°, pridávam plyn, opúšťam dráhu vyšlápnutím lavého pedála a zatočením na pochádzaciu dráhu. Odhadzujem brzdiaci padák, vypínam radar a zbraňový systém. Rolujem na stojánku. Môj mechanik ma zdvihnutými rukami navádza na miesto kam mám odstaviť MiG. Zastavujem na jeho signál prekrížených rúk. Ešte chvílu dochladzujem motor a potom vypínam posuvom páky ovladania motoru na zarážku stop. Vypínam ďalšie prepínače nakoniec akumolátor. Otáčky motoru klesajú a hvizd motora ustáva. Otváram prekryt kabiny. Mechanik opiera rebrik o kabínu a chystá sa pripraviť lietadlo k ďalšiemu letu. To znamená doplniť palivom, kyslíkom a vzduchom. Prekontrolovať podla príručky a vložiť zbalený brzdiaci padák do púzdra nad výtokovou tryskou. Odopínam si padákový postroj sedačky KM-1M, kyslíkovú hadicu prilby a vzduchové hadice kompenzačného obleku. Zliezam po rebríku a podpisujem mechanikovi letový denník. Rozhliadam sa a nečaká ma nastúpený personál celej základne. Nikto z mechanikov ani ostatných pilotov namňa nekričí: „give me five!“ Chalani z rádiotechnického zabezpečenia nevyhadzujú od radosti nad hlavu papiere. Nie nie žiadna scéna ako z Amerického filmu Top gun sa neodohráva. Ruku mi prišiel podať letovod, ktorý ma celú dobu navigoval a Pepa ma prišiel kamarádsky plácnuť po chrbte s úsmevom a úprimnosťou jemu vlastnou, že ma rád vidí späť. A to pre mňa znamená viac ako hoci aké povýšenie či vecný dar.
Od toho dňa sa SR-71 Blackbird alebo ak chcete Habu (jedovatá zmija) držal od Československej hranice ďalej.

Tento prípad sa (neraz) stal v 80-tých rokoch v Československu. Postavy sú vymyslené.

Zdroje:

L+K 08/2009

www.palba.cz (prispievatel Pop)

www.forum.fortifikace.net (prispievatel Neva_07)